Fascinujúci svet medicíny a vedy

MUDr. Adela Penesová, PhD. po prevzatí ocenenia Cena SAV za popularizáciu vedy a spoločenské aplikácie vedy

Za popularizáciu výskumu prevencie ochorení v dôsledku obezity získala tento rok Cenu SAV za popularizáciu vedy a spoločenské aplikácie vedy MUDr. Adela Penesová, PhD., samostatná vedecká pracovníčka Ústavu klinického a translačného výskumu Biomedicínskeho centra SAV. Táto lekárka a vedkyňa sa zameriava na výskum neuro-endokrinno-imunitných a metabolických ochorení, obezity, cukrovky, vysokého krvného tlaku a sklerózy multiplex.

Keď sa zbehnú okolnosti

Hovorí, že medicína bola pre ňu výborná voľba. Hoci ju zaujímalo umenie, archeológia, žurnalistika – rozhodla sa pre Lekársku fakultu Univerzity Komenského a vraj to nikdy neoľutovala. „S medicínou sa mi otvoril svet, ktorý je – napriek tomu, že veľa vieme – taký nepoznaný, neznámy a zaujímavý, že ma to doteraz fascinuje,“ vysvetľuje. S tým, že okrem faktu, že táto oblasť ponúka veľké možnosti ďalej spoznávať, ju lákalo to, že ide o pomoc ľuďom. Hovorí, že bola rozhodnutá robiť v živote čosi zmysluplné, niečo, čo pomôže konkrétnym pacientom. Ďalšie rozhodnutie, už na sklonku štúdia, znamenalo orientáciu na vedu.

Vníma, že veda získava lekárov do svojich služieb čoraz ťažšie. Hovorí, že u nej zohrala úlohu súhra okolností. „Vyšlo to tak, že už pár týždňov po skončení školy som porodila prvého syna,“ spomína. Takže výber práce po materskej dovolenke bol ovplyvnený rodinnými povinnosťami. To ju nasmerovalo na doktorandské štúdium a prvý vážnejší kontakt s vedeckým prostredím v Ústave experimentálnej endokrinológie SAV.

„Nevedela som si predstaviť, do čoho idem. Študenti veľmi nevedia, čo to znamená robiť vedu v medicíne. No zapáčilo sa mi to. Dôležitý faktor bol pre mňa výborný kolektív, vďaka akému človek chodí rád do práce. To je podstatné, dokonca to čiastočne dokázalo kompenzovať ten smiešny plat, ktorý sme dostávali. Takže som mala šťastie, že som mohla robiť vec, čo ma baví, navyše so skvelými kolegami,“ zdôrazňuje doktorka Penesová. Klinické pracovisko ústavu vyhovovalo – rovnako ako dnes – podmienke, ktorú sama sebe dávala: robiť s pacientmi. Teda nielen v laboratóriu, nie s pokusnými zvieratami, ale so skutočnými pacientmi. „Práve na to, aby sme boli regulárnym klinickým pracoviskom a mohli robiť riadny klinický výskum, sa kládol veľký dôraz,“ dodáva.

Navyše obdobie, v ktorom nastúpila, bolo obdobím veľkých európskych projektov. „Bola som ešte doktorand a už som mohla mať vlastný. Bolo to v rámci projektov pre mladých kardiológov do 35 rokov,“ hovorí. Zamerala sa v ňom na výskum mladých pacientov s vysokým krvným tlakom, a teraz o tom hovorí ako o ďalšej priaznivej okolnosti… Mala pri tom projekte voľné ruky, mohla sa rozhodnúť, čo považuje za dôležité, navyše pri téme, ktorá ju zaujala a ktorá je jej blízka až doteraz.

Kúzlo klinického pracoviska: ľudia

Klinické pracovisko je pre ňu neustále mimoriadne dôležité. „Predovšetkým nám to umožňuje takpovediac siahnuť na človeka,“ hovorí a vracia sa k tomu, aké náročné je získať všetky povolenia na takéto pracovisko. „Od rekonštrukčných prác, cez veľkosť vstupných dverí, toaliet pre pacientov, prístrojov, ktoré sú súčasťou vybavenia, až po veľmi náročné nároky na lekársky a zdravotnícky personál…,“ pripomína, ako sa vybavovalo pracovisko ešte v bývalom ústave na bratislavskej Vlárskej ulici. Súčasné klinické pracovisko v Pavilóne lekárskych vied na Patrónke sa čomusi podobnému nevyhlo tiež. Stojí za to dodať, že ho využívajú viaceré ústavy Biomedicínskeho centra, no aj iné inštitúcie. Napríklad sa v ňom venovali pacientom piešťanského Národného ústavu reumatických chorôb.

Ako vysvetľuje doktorka Penesová, pri ich projektoch na tomto klinickom pracovisku ide o základný výskum, pri ktorom sa skúma, ako fungujú mechanizmy. „Nepodávame žiadne nové lieky, netestujeme ich účinky. Len štandardnými postupmi zisťujeme, čo sa deje v organizmoch našich pacientov, ktorí sa takto podieľajú na našom výskume,“ vysvetľuje zameranie tohto klinického pracoviska. „Hoci pacienti občas dostávajú nejakú odmenu, nie je taká veľká, aby to bola ich motivácia. Skôr ich získavame vysvetľovaním, načo je to dobré, čo to znamená pre náš výskum,“ hovorí.

Súhlasí s tým, že v tomto bode je zrejme jej prvý kontakt s popularizáciou vedy: keď treba pacientom klinického pracoviska vysvetliť, aký má to, na čo sa podujali, význam. „Vždy sa snažím každému z nich priblížiť jeho výsledky, ktoré sú pre neho veľmi dôležité a môžu mu veľa priniesť, dokonca aj zmeniť život,“ hovorí táto vedkyňa. „Veď mnohí z nich nikdy neboli na takom podrobnom vyšetrení. Ak ich o výsledkoch informujeme a pridáme upozornenia a odporúčania, ako by s nimi mali narábať, ako zmeniť životosprávu – je to predpoklad na to, aby sa na zmene stavu sami podieľali. Nezriedka dostanú od nás doslova návody, ako postupovať.“

Epidémia, čo sa šíri z chladničiek

Opisuje oblasť, v ktorej sa pohybuje, ako – v porovnaní s inými oblasťami medicíny, napríklad psychológiou – relatívne ľahko uchopiteľnú. „Začínala som s výskumom hypertenzie, čo súvisí s kardiológiou. Neskôr som sa venovala projektom výskumu obezity, ktorá je zasa prepojená s diabetológiou. Je to ľahko uchopiteľná oblasť, v ktorej vieme ľahko objektivizovať, dokázať, či pacient má cukrovku, chronické komplikácie. Je to možné zmerať, verifikovať. Hoci výživa pacienta, jeho stravovacie návyky sú individuálne, výskumom ťažko merateľné a objektívne zaznamenateľné. Rovnako ako pohybová aktivita, lebo kroky či drepy síce možno spočítať, ale čosi iné znamená krok pre človeka, ktorý ma sedemdesiat kilogramov a čosi iné pre takého, čo má kíl dvojnásobok,“ hovorí. A dodáva, že druhou, sofistikovanejšou časťou ich vedeckej práce je výskum vo „väčšej hĺbke“. Napríklad, čo sa deje v tukovom tkanive, svale. To je téma, na ktorú sa sústreďujú jej kolegovia z Ústavu experimentálnej endokrinológie Biomedicínskeho centra SAV (Akadémia/Správy SAV 4/2017, Svaly sa s nami rozprávajú).

Obezita je významný rizikový faktor, ktorý sa podieľa na zvýšenej chorobnosti a úmrtnosti, predovšetkým z kardiovaskulárnych príčin. Zvyšuje riziko vzniku cukrovky až o 60 percent a predstavuje rizikový faktor aj pri mnohých ďalších chronických ochoreniach. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie je epidémiou 21. storočia. Na takto závažné témy sa zvyknú zamerať aj významné výzvy, granty pre vedcov, európske inštitúcie financujú veľké projekty. Na tému obezity upozorňujú vedci a lekári už desaťročia, teraz však zasahuje čoraz väčšiu časť sveta aj v oblastiach, v ktorých kedysi nebola problémom.

Na otázku, či verejná mienka ešte vníma riziko dosť zreteľne, či nie je témy presýtená a neberie ju na ľahkú váhu, hovorí táto vedkyňa, že má často ten pocit. „Je to už riadne cez desať rokov, čo sme pracovali na projektoch financovaných zo štrukturálnych fondov zameraných na tuk a obezitu. Myslím, že peniaze do projektov zameraných na tieto témy tečú ďalej, v každom období sa sústreďujú na iné ich časti. Takže v niektorých rokoch sa napríklad zamerali na pochopenie lipidomiky [vedný odbor, ktorý sa venuje štúdiu biochemických dráh lipidov v biochemických systémoch – poznámka redakcie], či metabolomiky, teraz je zasa zdôrazňovaný výskum črevného mikrobiómu… Vždy sú v tejto oblasti akési moderné trendy,“ hovorí doktorka Penesová. A dodáva, že v európskych projektoch má tiež vplyv lobing, ktorý často rozhoduje o tom, ktoré skupiny vedcov budú mať väčšie šance uspieť so svojimi projektami.

Kto zodpovedá za naše zdravie

„Na Slovensku sa snažíme už viac ako päť rokov uspieť s národným projektom Obezita. V tom by sa táto problematika mala riešiť komplexne. Od základného výskumu až po vybudovanie centier pre manažment obezity z európskych štrukturálnych fondov,“ zdôrazňuje. A dodáva, že nerozumie tomu, prečo tento projekt zatiaľ neuspel, hoci jeho autori sa mohli pochváliť veľmi dobrými posudkami zahraničných expertov. Verí, že po zmene politickej garnitúry to bude inak.

Ako A. Penesová hovorí, projekt by mohol čiastočne nahradiť aj chýbajúce údaje o epidemiologickej situácii obezity na Slovensku. Lebo jedna jeho časť sa plánovala zamerať aj na tieto dáta. Podrobný epidemiologický výskum výskytu cukrovky a obezity, ktorý sa kedysi robil pod označením CINDY, štátu už zhruba desať rokov chýba. „Mali by sme konečne opäť údaje o tom, koľko máme ľudí s nadváhou a obezitou, ale aj akými stupňami obezity. Vôbec napríklad nevieme, koľko máme extrémne obéznych pacientov,“ hovorí táto vedkyňa. Má s nimi skúsenosť, lebo je súčasťou projektu televízie Markíza Extrémne premeny, ktorý sa práve týmto ľuďom venuje.

A. Penesová pripomína, že extrémne obézni pacienti sú čoraz väčší problém. Okrem iného ide o ľudí, na ktorých nie sú pripravené napríklad lekárske pracoviská. „Nemáme na nich vybavenie. Špeciálne prispôsobené lôžka, sanitky, operačné stoly, mechanizmy na manipuláciu, ale napríklad ani CT-čka či magnetické rezonancie…,“ upozorňuje. „Kým mnohé iné krajiny už zareagovali, starajú sa o to, aby boli na takýchto pacientov pripravené.“

Aj preto považuje televízny projekt Extrémne premeny za užitočný a neváhala sa doň zapojiť. „Je dôležité tento problém vnímať a dosiahnuť, aby sa na jednej strane títo ľudia sami snažili niečo s tým robiť, ale aby sme aj vnímali ich problémy a snažili sa im pomôcť,“ zdôrazňuje.

„Myslím si, že veľká časť lekárov vníma, aké dôležité je vzdelávať ľudí, vysvetľovať im,“ vysvetľuje táto lekárka a vedkyňa. „Popularizácia našej práce je niečo, čo považujem za úplne prirodzenú súčasť práce v medicíne a vede. Zdravotné povedomie na Slovensku je veľmi nízke. A veľmi nízke je aj povedomie vlastnej zodpovednosti za svoje zdravie,“ hovorí.

Podľa nej je to možno trochu dedičstvo socializmu. Vtedy ľudia reagovali na predvolanie na pravidelnú prehliadku, prirodzene to rešpektovali. A rovnako považovali za samozrejmé akceptovať to, čo im lekár radil, aby robili. „Teraz to už to tak nefunguje. Každý by mal mať záujem o svoje vlastné zdravie. Mal by vnímať, koľko platí na zdravotné poistenie. A mal by sa aj zaujímať, na čo všetko má za svoje peniaze nárok. Napríklad na aké pravidelné prehliadky,“ pripomína.

Zdôrazňuje, že zdravotníctvo zodpovedá za náš zdravotný stav zhruba pätnástimi percentami. Na genetiku môžeme podľa nej zvaliť tiež zhruba pätnásť percent, socioekonomické faktory majú na tom podiel zhruba dvadsať až dvadsaťpäť percent… Zvyšok záleží podľa tejto vedkyne od každého z nás, od toho, aký životný štýl si zvolí. „To si uvedomuje veľmi málo ľudí a je našou povinnosťou im to stále pripomínať,“ zdôrazňuje doktorka Penesová.

MUDr. Adela Penesová, PhD., absolvovala Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor všeobecné lekárstvo. V Slovenskej akadémii vied pôsobila ako doktorandka v Ústave experimentálnej endokrinológie, neskôr v Molekulárno-medicínskom centre (dnes Ústav klinického a translačného výskumu Biomedicínskeho centra SAV). Je pedagogičkou na Lekárskej fakulte Slovenskej zdravotníckej školy. Absolvovala viacero zahraničných pracovných pobytov, najdlhší, viac ako dvojročný, v National Institute of Health v americkom Phoenixe, kde sa venovala projektom zaoberajúcim sa patofyziológiou obezity a cukrovky. Je prezidentkou Slovenskej asociácie pre výživu a prevenciu.

 

Zdroj článku: časopis Akadémia/Správy SAV č. 5. 2020

Autor: Martin Podstupka
Foto: Katarína Gáliková