Rodinným striebrom je klinický výskum

Najmladší ústav Slovenskej akadémie vied si po spojení do Biomedicínskeho centra SAV našiel nielen miesto medzi silnými, veľkými ústavmi s dlhoročnou tradíciou (Neurobiologický ústav, Ústav experimentálnej endokrinológie, Ústav experimentálnej onkológie a Virologický ústav SAV), ale tiež perspektívne a stabilné vedecké smerovanie. Viac o Ústave klinického a translačného výskumu BMC SAV hovorí jeho vedecký riaditeľ MUDr. Miroslav Vlček, PhD.

Ste vedecký riaditeľ jedného z najmladších ústavov akadémie. S akým zadaním – ešte ako Molekulárno-medicínske centrum SAV – v roku 2007 vznikol?

Vznikal ako špecializovaná organizácia, do veľkej miery viac ako servisné pracovisko než ako klasický ústav. Viacero inštitúcií SAV pôsobiacich v biomedicínskej oblasti – Virologický ústav, Ústav experimentálnej onkológie, Ústav experimentálnej endokrinológie, Ústav molekulárnej fyziológie a genetiky a Neurobiologický ústav – sa dalo dokopy a iniciovali vznik tohto centra. Svoju úlohu pri tom zohrali aj eurofondy, ale hlavná idea bola vytvoriť pracovisko, ktoré sa v zahraničí označuje ako core facilities. Teda také, ktoré by poskytovalo vedcom pomoc, ak potrebujú merania, vyšetrenia…

Medzi informáciami o centre možno nájsť formuláciu, ktorá hovorí o vtedajších plánoch zabezpečovať prenos poznatkov základného výskumu do klinickej praxe…

Myslím, že to bola akási druhá línia zámerov ústavov, ktoré pri jeho zrode stáli. Mal sa tak riešiť dlhodobý problém prepojenia vedy, základného výskumu a klinickej praxe. Pochopiteľne, že vedci z týchto oblastí majú kontakty s klinickou praxou, ale bývajú rôzne intenzívne, často späté len s projektmi, a teda meniace sa podľa nich. Jednoducho, táto spolupráca nebýva úplne ideálna. Aj preto je zložité dostať poznatky zo základného výskumu do podoby aplikácie, do klinickej praxe. Nikdy to nie je jednoduchá cesta.

Pri charakteristike ďalších rokov ústavu sa na webe uvádza, že „počas prvých rokov samostatného fungovania ústavu došlo k postupnej zmene zamerania a organizačnej štruktúry“.

Postupne sa pracovisko menilo. Osvojilo si vlastné témy a opustilo podobu, v ktorej pôsobilo v prvých rokoch. V tých stálo na tíme zloženom vlastne z čiastkových úväzkov pracovníkov pôsobiacich v iných ústavoch. Centrum opustilo myšlienku, že bude len špecializovaným pracoviskom, a začalo sa pretvárať na regulárny ústav akadémie. Transformácia znamenala, že ústav mal síce tabuľkovo menší počet ľudí, ale začali pracovať najmä pre vlastný výskum.

To už sa riešilo aj spájanie do Biomedicínskeho centra SAV?

Vlastne áno. Bol to taký balík zmien v rýchlom slede: sťahovanie z pracoviska na Vlárskej ulici na neďalekých Kramároch do nového Pavilónu lekárskych vied v areáli SAV na Patrónke. Od prvého januára 2016 spojenie do Biomedicínskeho centra SAV a aj zmena názvu ústavu na Ústav klinického a translačného výskumu. Novinkou bolo aj to, že ústav po delimitácii posilnila časť kolegov z Ústavu molekulárnej fyziológie a genetiky.

Takže to obdobie spred piatich rokov môžeme označiť aj za čas formulovania nového vedeckého smerovania tohto ústavu?

Áno, mohli by sme to tak povedať. Podstatu vidno už zo zmeny názvu. Sme zameraní na klinický výskum s vlastnými pacientmi, diagnostiku a prenos myšlienok, ktoré sa získajú v základnom výskume, do praxe. V štruktúre ústavu nájdeme tri oddelenia. Klinického výskumu. Molekulárnej fyziológie. A genetiky človeka. Hoci treba povedať, že pri ústave našej veľkosti ide vlastne o mini oddelenia zhruba po sedem ľudí.

Môžeme si ich stručne predstaviť?

Jedna naša skupina sa venuje predovšetkým klinickému výskumu. Sme tu štyria lekári, takže okrem vlastných klinicky orientovaných projektov vieme kolegom z iných ústavov poradiť, keď sa potrebujú zorientovať v medicínskom probléme. Tiež im pomáhame so získavaním ľudských vzoriek pre potreby ich výskumu a radíme, aké podmienky treba splniť pri projektoch biomedicínskeho výskumu, ide najmä o pomoc s etickým schválením výskumu na človeku. Druhá skupina sa orientuje na molekulárnu fyziológiu a šéfuje jej profesorka Križanová [prof. Ing. Oľga Križanová, DrSc. – poznámka redakcie]. Sústreďujú sa skôr na základný výskum, skúmajú efekt malých molekúl na procesy v ľudskom organizme. Jednak na srdcovo-cievny systém a jednak na nádory. A tretia skupina je postavená okolo profesora Kádašiho [prof. RNDr. Ľudevít Kádaši, DrSc. – poznámka redakcie] a venuje sa diagnostike rôznych genetických ochorení.

Ako je zreteľné, významnou devízou ústavu je klinický výskum…

Ako sme spomínali, aj v iných ústavoch majú spoluprácu s klinikou. My v Biomedicínskom centre máme jedinečné to, že tu máme vlastnú výskumnú kliniku. Takže BMC SAV je klasifikovaný ako samostatné a plnohodnotné zdravotnícke zariadenie, v ktorom je ambulancia vnútorného lekárstva a ambulancia diabetológie. Tu by som možno dodal, že získať na to všetky povolenia nie je jednoduché, musíte splniť prísne kritériá. Čo napríklad znamená, že kým iné ústavy sú odkázané pri získavaní vzoriek od pacientov na iné zdravotnícke zariadenia, my si ich môžeme odoberať na vlastnej klinike.

Využívajú ju aj iné ústavy Biomedicínskeho centra?

Najviac Ústav experimentálnej endokrinológie. Aby som bol konkrétny, jednu z dvoch našich ambulancií vedie skupina okolo docentky Ukropcovej [doc. MUDr. Barbara Ukropcová, PhD., viac Akadémia/Správy SAV 4/2017, Svaly sa s vami rozprávajú a 3/2020, Dôležité cvičenie pre seniorov aj online – poznámka redakcie] práve z tohto ústavu. Ide o výskum systémových a molekulárnych mechanizmov účinku fyzickej aktivity na zdravie a uplatnenie cvičenia v prevencii a liečbe chronických metabolických, kardiovaskulárnych, onkologických a neurodegeneratívnych ochorení.

A tá druhá ambulancia?

Témy sú vlastne trochu podobné ako pri tej prvej. Zameranie sa krúti okolo obezity, cukrovky a pridružených ochorení. Spomeňme napríklad projekty doktorky Penesovej [MUDr. Adela Penesová, PhD., viac Akadémia/Správy SAV 5/2020, Fascinujúci svet medicíny a vedy – poznámka redakcie]. Ale aby sme boli presní, nedá sa jednoznačne povedať, že tá klinika patrí nášmu ústavu. Presnejšie je, že je to výskumná klinika Biomedicínskeho centra SAV.

Do spojenia do Biomedicínskeho centra ste išli ako malý ústav, vlastne by sme mohli povedať servisné pracovisko. Ako ste vnímali to spojenie? Nebol problém, že ste išli do partnerstva s veľkými ústavmi s dlhou históriou a radom vedeckých výsledkov?

Nevnímali sme to tak. Pre nás bolo dôležité, že sa spájame do zmysluplného celku a tento krok nám umožní robiť kvalitnú vedu. Bolo jasné, že pre náš ústav, ktorý mal pod dvadsať zamestnancov (aj to hovoríme o miestach poskladaných z čiastočných úväzkov), bolo nutnosťou vstúpiť do väčšieho centra. Podstatné je, že v ňom máme bližší vedecký kontakt s kolegami, s ktorými spolupracujeme. Navyše nás to odbremenilo od administratívnej záťaže. Je veľká úľava, že po spojení vznikli spoločné ekonomické, právne či projektové oddelenia, ktoré riešia záležitosti pre všetky ústavy BMC. Za výhodu považujem jeden rozpočet a aj to, že si vieme pomôcť aj v personálnych otázkach.

Koľko máte zamestnancov teraz?

Aj teraz hovoríme o dvadsiatich zamestnancoch. Ale sú to celé úväzky pre tento ústav a jeho projekty.

Ste – rovnako ako vaši kolegovia na čele ústavov Biomedicínskeho centra – vedeckým riaditeľom ústavu. Aké sú vaše kompetencie?

V podstate sa týkajú vedeckého smerovania ústavu a personálnej politiky, teda toho, koho a ako si vyberieme za budúceho kolegu, za akých podmienok.

Stále sa ťažko hľadajú lekári, ktorí by sa chceli venovať vede?

Stále.

Prečo. Kvôli peniazom?

To je asi podstatný dôvod. Každý rok si vypisujeme témy na doktorandské štúdium na lekársku fakultu, no posledného medika sme pre nás získali zhruba pred siedmimi rokmi. Veľa doštudovaných odchádza do zahraničia. Z tých, ktorí ostanú, každý vie, že v nemocnici zarobí zhruba raz toľko ako v akadémii.

Čo presvedčilo vás?

Aj počas štúdia som mal bližšie k poznávaniu mechanizmov. K tomu sa pridali okolnosti – v tom čase nebolo v nemocniciach veľa voľných miest. A chcel som sa vyhnúť tomu, ako dopadlo viacero mojich kolegov, že predávali farmaceutické produkty. V akadémii sa ponúkala zaujímavá kombinácia. Na jednej strane robiť výskum, na druhej – možnosť pracovať s pacientmi. Tá kombinácia kliniky a vedy bola pre mňa vtedy asi rozhodujúca.

Hovorili sme o rôzne veľkých ústavoch Biomedicínskeho centra. Nebolo pre vás osobne komplikované, začať pôsobiť v jeho vedení s kolegami, ktorí im šéfujú?

To vôbec nie. Podstatné je, že to, ako v centre veci fungujú, je postavené na báze veľmi priateľskej atmosféry. Je mi jasné, že naša váha nemôže byť taká ako váha väčších ústavov. Ale v žiadnom prípade nemôžem povedať, že by náš hlas nebol vypočutý alebo že by ho kolegovia ignorovali.

Ktorých projektov máte viac, spoločných s inými ústavmi, či samostatných?

V minulosti bolo, pochopiteľne, viac tých spoločných, teraz prevládajú naše samostatné. Vlastne každá skupina pracuje na niekoľkých. Viac tých spoločných by mohlo byť v blízkej budúcnosti, pracujeme na viacerých, ktorých sa týkajú súčasné výzvy na štrukturálne fondy.

Platí aj u vás to, čo zdôraznili pre Akadémiu/Správy SAV vaši kolegovia vedeckí riaditelia, že pribúda spoluprác, ktoré by išli naprieč ústavmi Biomedicínskeho centra?

Iste. Spomeňme hoci, že súčasná situácia s chorobou COVID-19 priniesla intenzívnu spoluprácu našej skupiny z oddelenia klinického výskumu s kolegami z Virologického ústavu, napríklad pri odbere vzoriek pre diagnostiku tejto choroby. Skutočne prierezová je téma obezity, ktorej sa tu venujeme a ktorá pochopiteľne zaujíma endokrinológov, virológov aj onkológov či neurobiológov. To je veľmi dobrý príklad projektu, ktorý ide naprieč celým Biomedicínskym centrom.

Ako vedecký riaditeľ vstupujete do smerovania projektov kolegov alebo skupín?

Keď sme boli samostatní, mali sme vedeckú radu a riešili sme to v spolupráci s ňou. Teraz, vzhľadom na veľkosť, respektíve malosť ústavu, je najpraktickejšie osloviť priamo vedúcich oddelení a prekonzultovať to priamo s nimi. Koniec koncov, dvaja z nich sú členmi vedeckej rady Biomedicínskeho centra.

Vedecké zameranie celého ústavu rieši tá?

Sleduje ho, môže dať nejaké odporúčania. Povedzme, čo nepovažuje za prioritný smer alebo ktorým sa uberať. Ale nie je to tak, že by to boli direktívy: čo sa nesmie a čo sa musí. To by ani nemalo zmysel. Pokiaľ ide o smerovanie oddelení nášho ústavu – myslím si, že je správne a nemám žiadnu potrebu do toho zasahovať.

MUDr. Miroslav Vlček, PhD.

Ako sa hodnotia vedci? V rámci ústavu či celého centra?

Pravidelne v ústave nie, skôr sa tomu venujeme v rámci Biomedicínskeho centra. Raz za čas sa prezentuje so svojimi výskumami, výsledkami, grantmi, publikáciami a plánmi každé oddelenie každého ústavu.

Pri minulom hodnotení ste skončili v kategórii C (… výskum má pevné základy a prispel k poznaniu v danej oblasti na európskej úrovni, organizácia je viditeľná na národnej úrovni…), ale bolo to prakticky v čase, keď ste sa spájali. Ako sa teraz pracuje s výsledkami akreditácie?

S pripomienkami pracujeme vo vedení BMC za celé centrum. Koniec koncov, to bude aj základ blížiaceho sa budúceho hodnotenia, ktoré sa pomaly blíži.

Pokiaľ ide o transformáciu, prípravy budú zrejme tiež najmä na vedení Biomedicínskeho centra?

Iste nie celkom. Tak ako pri tom minulom pokuse o transformáciu, aj teraz bude treba pripraviť a schváliť rôzne materiály. No bude sa to robiť za celé centrum. Ako minule, aj teraz budú zrejme najviac zaťažení ekonómovia a právny úsek.

MUDr. Miroslav Vlček, PhD., vyštudoval Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 2004 pôsobil v Laboratóriu endokrinológie človeka v Ústave experimentálnej endokrinológie SAV. Krátko po vzniku Molekulárno-medicínskeho centra (teraz Ústav klinického a translačného výskumu BMC SAV) sa začal podieľať na výskumných aktivitách centra a od roku 2015 je jeho riaditeľom. Odborne sa venuje najmä neuro-endokrinno-imunitným interakciám, predovšetkým významu sympatikového nervového systému a zmenám glukózového metabolizmu pri ochoreniach vznikajúcich na podklade zmenenej imunitnej odpovede (reumatické ochorenia, skleróza multiplex).

Ďalšie rozhovory predstavujúce Biomedicínske centrum SAV a jeho ústavy: Čo nepoznáme, to nepotrebujeme (2/2017), Noty píše vývoj v medicíne (3/2017), Správna cesta? Tá za kvalitou (4/2017), Emócií je menej, prevládol pragmatický prístup (4/2018), Endokrinológia: podstata výskumu ostáva, ale v novom šate (1/2019) – poznámka redakcie.] / ARCHÍV časopis Akadémia/Správy SAV 

Zdroj článku: časopis Akadémia/Správy SAV č. 1.2021

Autor: Martin Podstupka
Foto: Martin Bystriansky