Virológovia BMC SAV, v. v. i. k aktuálnemu výskytu prípadov infekcie Monkeypox vírusu v Európe

Od začiatku mája boli vo viacerých európskych (Veľká Británia, Portugalsko, Belgicko, Taliansko, Švédsko) aj amerických (USA, Kanada) štátoch zaznamenané prípady infekcie Monkeypox vírusom (vírusom „opičích kiahní“).

Tento vírus vyvoláva obavy preto, že je príbuzným najnebezpečnejšieho vírusu v dejinách ľudstva, vírusu pravých kiahní, ktorému sú pripisované stovky miliónov obetí. Jeho šírenie sa však podarilo úplne zastaviť a od roku 1980 je vyhlásený za eradikovaný vďaka celosvetovej očkovacej kampani.

Monkeypox vírus patrí do čeľade Poxviridae a rodu Orthopoxvirus, kam patrí nielen vírus pravých kiahní, teda Variola vírus, ale aj Vaccinia vírus, teda vírus ktorý bol použitý ako prvá vakcína pre ochranu pred Variola vírusom. Množstvo ďalších orthopoxvírusov bolo nájdených v rôznych druhoch zvierat, napríklad aj v ťavách, byvoloch či kravách.

Poxvírusy sú vo všeobecnosti jednými z najväčších vírusov (až do 450 nm). Veľké sú aj svojím genómom. Nositeľom ich genetickej informácie je lineárna molekula DNA, ktorá je pri Monkeypox víruse dlhá až 197-tisíc bázových párov (ide teda o asi 7x väčší genóm ako pri koronavírusoch) a  kóduje až 190 génov.

Ochorenie spôsobené Monkeypox vírusom má podobné príznaky ako pravé kiahne, má však ľahší priebeh a je výrazne menej smrteľné. Kým pri pravých kiahňach bola smrtnosť okolo 30 %, pri opičích kiahňach sa v poslednom období podľa WHO pohybuje na úrovni 3 – 6 %.

Ochorenie začína nešpecifickými príznakmi ako horúčka, zväčšené lymfatické uzliny, únava či bolesť svalov. Po 1 – 5 dňoch prichádza k výskytu kožnej vyrážky, ktorá prechádza do tekutinou naplnených pupienkov a na záver do chrastičiek. Obvykle sa najskôr objavujú na tvári a postupne sa vyskytujú na celom tele vrátane dlaní a chodidiel. Pri súčasných prípadoch hlásených v Európe sa však často objavujú najskôr v oblasti genitálií a až následne na celom tele vrátane tváre.

Aj keď názov ochorenia aj vírusu naznačuje, že zdrojom nákazy sú opice, nie je tomu tak. Názov je veľmi zavádzajúci a má historické pozadie. Vírus bol totiž objavený v roku 1958 v chorých opiciach privezených na vedecké účely do Dánska z Afriky. Opice však trpia na ochorenie rovnako ako ľudia, nie sú prirodzenými hostiteľmi vírusu. Za tie sú považované viaceré druhy hlodavcov žijúcich v centrálnej a západnej Afrike vrátane potkanov Cricetomys gambianus alebo veveríc rodu Funisciurus.

V endemických oblastiach v západnej a centrálnej Afrike sú opičie kiahne zoonotickým ochorením, ktoré sa na človeka prenesie pri priamom kontakte s hlodavcami, ktoré sú lovené aj na konzumáciu (tzv. bushmeat). Následný prenos z človeka na človeka si vyžaduje veľmi blízky kontakt, kedy sa vírus musí dostať do tela cez sliznice alebo drobné rany na pokožke.

V predchádzajúcom období boli v Európe popísané len importované prípady, prípadne bol preukázaný iný jasný epidemiologický súvis s endemickými krajinami v Afrike (napr. import zvierat). Súčasný zvýšený výskyt prípadov v Európe je však znepokojujúci práve tým, že pribúdajú infekcie bez zjavnej epidemiologickej súvislosti s endemickými krajinami. K prenosu z človeka na človeka teda prichádza priamo v Európe. Väčšina súčasných prípadov bola zaznamenaná u mladých mužov majúcich sex s mužmi, čo naznačuje, že k prenosu môže prichádzať pri pohlavnom styku. V žiadnom prípade však nemožno očakávať, že k prenosu prichádza len pri homosexuálnom pohlavnom styku medzi mužmi. K prenosu môže prichádzať aj kvapôčkovou infekciou, ktorá však tiež vyžaduje veľmi blízky a priamy kontakt tvárou v tvár. Nejde o prenos aerosólom, ako to poznáme pri víruse SARS-CoV-2, ale väčšími kvapôčkami, ktoré sa nevznášajú v ovzduší, ale klesajú k zemi.

Diagnostika vírusu je v súčasnosti najčastejšie založená na detekcii vírusovej DNA pomocou metódy qPCR, pričom najvhodnejším materiálom sú stery priamo z kožných vyrážok či samotné chrastičky, ale taktiež aj oro- a naso-faryngeálne výtery podobne ako pri ochorení COVID-19. Liečba je len symptomatická.

Predpokladá sa, že aspoň do istej miery sú voči ochoreniu chránení ľudia, ktorí boli zaočkovaní vakcínou proti pravým kiahňam. Nepriamo to potvrdzuje aj fakt, že všetky v súčasnosti popísané prípady sa vyskytli u mladších ľudí, ktorí sa narodili po roku 1980, kedy bolo vďaka celosvetovej eradikácii očkovanie voči pravým kiahňam zastavené.

Príbuzenstvo s vírusom pravých kiahní je však do istej miery aj dobrá správa, pretože všetky vedecké poznatky a vývoj zameraný na tento mimoriadne nebezpečný vírus z dôvodu pretrvávajúcich obáv z bioterorizmu sa dajú teraz využiť aj v boji proti vírusu opičích kiahní. K dispozícii sú vďaka tomu aj nové generácie vakcín a taktiež aj nová a už aj schválená antivírusová látka Tecovirimat.

 

Autori: vedeckí pracovníci Virologického ústavu Biomedicínskeho centra SAV, v. v. i.
Zdroj foto: https://phil.cdc.gov/